Boží priatelia

Každá z predstavovaných osobností je hviezdou na „slovenskom duchovnom nebi“, hodná obdivu a nasledovania. Ich život sa vyznačuje pevným hodnotovým systémom zakoreneným v láske k Bohu, ktorý usmerňoval celý ich život, v mnohých prípadoch končiaci rozhodnutím obetovať sa za spoznanú pravdu. Kniha otrasie človekom, ktorý prežíva svoj život apaticky a vlažne, vyburcuje nerozhodného, otvorí oči ťarbavému, strhne mladého, lebo v palete týchto príťažlivých osobností si každý nájde vzor. Vnímavého čitateľa až ohromí, koľko vzácnych, presvedčivých a krásnych postáv sa vyformovalo na našom území. Či sú to biskupi, kňazi, rehoľníci, laici, muži či ženy, známi i menej známi, všetci prispeli do bohatej mozaiky Cirkvi. Svojou vytrvalosťou, vernosťou a pracovitosťou prenikli aj do štruktúr svetovej Cirkvi, takže ich slávi nielen Európa, ale takmer všetky kontinenty. 

Ukážka z knihy: 

„Podaj mi svoj život ako obetu na paténe lásky“
Ján Havlík (1928 – 1965)
„Podaj mi svoj život ako obetu na paténe lásky“ možno nájsť v modlitbe krížovej cesty bohoslovca Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Janka Havlíka. To je myšlienka, ktorá azda najautentickejšie vyjadruje črtu Jankovej duchovnosti a vychádza z jeho stavu nenaplneného sviatostného kňazstva: keďže nemôže premieňať na paténe chlieb na Kristovo telo, kladie na paténu svoje srdce a pripodobňujúc ho ku Kristovej obete nazýva ju „paténou lásky“. 
Tento znak kňazskej obety sa tiahne celým Jankovým duchovným životom a opakovane zaznieva v jeho denníku, v modlitbe krížovej cesty, v jeho korešpondencii, v modlitebníčku i v jeho rozhovoroch, a to zvyčajne cez také porovnania ako „nemocničné lôžko – obetný stôl“; „obeta – vlastný život“; „hostia – vlastné telo“. „Veď môj život, moje telo, to je obeta, hostia, ktorá sa ti páči, živá hostia,“ mohol by Jankovi potvrdiť sv. Bernard z Clairvaux. 
Janko Havlík sa narodil 12. februára 1928 v obci Dubovce (na Záhorí ) ako prvorodený syn zo štyroch detí Karola a Justíny, rodenej Polákovej. Jeho detstvo a mladosť boli ovplyvnené materiálnou chudobou, no duchovným bohatstvom, ktoré mali jeho rodičia, ale najmä Jankova teta Angela – neskôr, rehoľným menom, sestra Modesta.
Janko chodieval peši osem kilometrov do meštianskej školy v Holíči. Navyše v otcových čižmách a občas aj s krajcom chleba s lekvárom namiesto obeda. Ak by sme si ho už v ranom detstve predstavovali ako hotového svätca, naša predstava by asi nebolo príliš reálna, lebo on bol veľmi učenlivý – v dobrom i v zlom. Tak ako takmer každý chlapec jeho veku.
Prelomovým pre Janka je rok 1943, keď nastúpil do apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Banskej Bystrici. V auguste 1944 však vypuklo povstanie, a preto boli žiaci misijnej spoločnosti najprv premiestnení do Trnavy a potom prepustení domov. Hneď po skončení druhej svetovej vojny sa Janko vracia naspäť do svojho vincentínskeho spoločenstva v Banskej Bystrici a pokračuje v štúdiu. V tom čase sa však už štátny režim začal radikálne meniť. Jedným z mnohých paradoxov jeho života je napríklad aj to, že presne v čase jeho maturitnej skúšky (máj 1949) si IX. zjazd KSČ vytýčil plán likvidácie náboženstva a katolíckeho školstva, ktorý neskôr ovplyvnil aj nasledujúci vývoj jeho situácie, ako aj mnohých ďalších tisícok ľudí.

V médiách: 

https://svetkrestanstva.postoj.sk/36180/kto-moze-byt-blahoreceny-najblizsie

Kúpiť