Potupenie kríža

I keď bola táto kniha napísaná pred osemdesiatimi ôsmimi rokmi, dodnes láka svojou sviežosťou, pútavosťou a aktuálnosťou. Ukazuje, aký vplyv môže mať bojový ateizmus na spoločnosť i na človeka, ak sa stratia všetky zábrany. Vyzdvihuje však krásu ľudského života, v ktorom dominuje neohrozenosť a vernosť ideálom.

Ukážka: 

Profesor Henrich Herweg stál medzi svojimi žiakmi a čítal s nimi nesmrteľné Vergíliove verše. Nevyučovalo sa tak ako v minulých storočiach. Žiaci nesedeli vedľa seba v laviciach, ale celkom nenútene na pohovkách a v kožených kreslách. Žiaci už ovládali latinčinu a ovládali ju tak ako svoju materčinu. Len v najnižších triedach ústavu sa ešte vyučovali niektoré predmety v materinskom jazyku, ale na matematike a dejepise už od nich žiadali, aby sa vyjadrovali po latinsky. Túto reč, pravda, nevyučovali zdĺhavými gramatickými pravidlami, ale najmä rozprávaním. Od tretej triedy vyššie sa všetko vyučovalo po latinsky. Henrich práve opisoval žiakom ohromný pokrok oproti predchádzajúcim storočiam, keď žiaci namáhavo, vyzbrojení slovníkom a gramatikou prekladali klasika vetu za vetou a tú reč preklínali, lebo ich stála mnoho potu a lámania hlavy.
Keď žiaci vypukli v hlasitý smiech, z ktorého vyznieval súcit s bratmi z minulých storočí, žiak Andrej Eschenberger sa prihlásil, že chce niečo povedať.
„Pán profesor, tak ďaleko, ako sme my, boli už aj v stredoveku; v kláštoroch vyučovali latinčinu práve tak ako dnes a všetci vtedajší vzdelaní ľudia rozumeli latinčine a hovorili ňou.“
„Chlapče, odkiaľ to vieš?“
„Viem to z literatúry, a preto tvrdenia, že z kláštorov vychádzala len tma, nie sú ničím iným ako odporným ohováraním.“
Z mladistvých čŕt trinásťročného chlapca vyžaroval rumenec zo vzrušenia a plápolal mu aj v jeho jasných očiach. Spolužiaci sa posmešne poštuchávali:
„Andrej, právny zástupca kláštorov, napokon ešte uverí, čo kázali mnísi!“
Ani profesor sa nemohol zbaviť pocitu nevôle a trošku ostro poučoval otvorene hovoriaceho žiaka:
„Áno, mnísi vykonali mnoho dobrého na svoj čas a je aj ich zásluhou, že vyučovali latinčinu a že sa nám klasici celkom nestratili. Ale latinčinu používali len preto, aby chlapci, ktorí sa tiež raz mali stať mníchmi, mohli rozumieť latinskej omši. V necivilizovaných krajinách vytínali lesy a preorávali pôdu, v kláštoroch pestovali krásne umenia a vedy, to je všetko pravda, priatelia moji. A predsa ich musíme označiť za nešťastie ľudstva, lebo práve oni pestovali a šírili najväčší a najosudnejší blud: vieru v bytosť jestvujúcu nad zemou a nad človečenstvom, ktorú nazývali Bohom.“
Tu sa Andrej znovu ozval s námietkou:
„Ale kto nám môže dokázať, že mnísi nemali pravdu, že učenci všetkých čias nemali pravdu a že práve my máme pravdu?“
„On je kresťan! Húú, kresťan!“ vrieskali posmešne spolužiaci.
Aj Henrich sa dal mimovoľne strhnúť tým výsmechom a s veľkým opovrhnutím, aké len zo seba mohol vydať, sa spýtal:
„Čože, Andrej, jeden z našich najschopnejších žiakov, nehanbíš sa? Ty si naozaj kresťan?“
A Andrej tam stál so zloženými rukami na prsiach, akoby chcel tú sviatosť, ktorú ráno prijal a skrýval vo svojej duši, chrániť pred profánnymi pohľadmi a päsťami. Bez toho, že by sa bol zháčil, bojovným, v čistej láske jasajúcim hlasom zvolal:
„Áno, som kresťan a som na to pyšný!“
V miestnosti zavládlo hrobové ticho, spolužiaci sa neodvážili vypuknúť v nový smiech, ale zjavne sa od Andreja odťahovali. Medzi nimi a ním vznikla hlboká priepasť; vedeli, že Andreja budú musieť odteraz pokladať za svojho nepriateľa. Henrich pokračoval vo svojom vysvetľovaní básnika Vergília, ale bolo vidieť, že je roztržitý a rozladený.

Kúpiť