Putovanie troch kráľov

Kniha talianskej autorky Beatrice Masiniovej je vhodná pre deti od 6 do 12 rokov, ale v´daka nádherným ilustráciám Angely Marchettiovej zaiste priláka i menších čitateľov. 

Blížia sa Vianoce a ženy okolo jasličiek – ako vždy – pripravujú malý darček pre Dieťa. Niekedy ide o plod ich práce, niečo, čo urobili vlastnými rukami: koláčik, syr, prikrývka utkaná z najjemnejšej ovčej vlny. Také obyčajné veci. Ale v tomto roku si mlynárka, ktorá obyčajne pripravovala výborný suchý chlieb na dlhé cesty, napríklad do Egypta, povedala: „To Dieťa prišlo na svet len tak, na slame. Jeho mama je veľmi mladá a neskúsená, nestihla mu pripraviť ani výbavičku. Zavinula ho do čistého plátna a hotovo. Dieťa predsa potrebuje aj svoje maličké oblečenie.“ Pripravila obvyklý chlieb, ale namiesto toho, aby ho zabalila do palmových listov a ponúkla ho ako dar, šla do mesta a vymenila ho za šatočky z ľahkej bavlny s farebnými pásikmi. Prišlo to na um aj pastierke husí. Ona obyčajne šila prikrývku podšitú husím perím. „Ale to Dieťa nemá nič na hlavu,“ povedala si. „Novorodenci majú krehké hlavičky. A zhotovila takú istú prikrývku z peria. Namiesto toho, aby ju ako obyčajne stočila,

zviazala pásmi a pripravila na darovanie, zaniesla ju do mesta a vymenila za maličkú čiapku z oranžového hodvábu, čo bola jej obľúbená farba.
Bol to teda rok obliekania: niekedy sa stáva, že tú istú myšlienku majú rôzni ľudia, akoby putovala povetrím. Predavačka vajec zamenila svoje vajcia za malé nohavice z ľahkého bieleho organtínu; ovocinárka zasa zamenila svoje obvyklé sušené jabĺčka za červený zamatový kabátik; kvetinárka vymenila liečivé byliny, ktoré dávala Márii do vrecka, za topánočky z jemnej vlny. Tieto Vianoce bolo Dieťa najoblečenejším dieťaťom na svete.
Mária ocenila všetky tieto dary, najmä úmysel. Darkyne mysleli na to, že Dieťa musí byť v teple a prikryté a má mať krásne vecičky na oblečenie, nie iba akýsi čistý zdrap. Mária obliekla Dieťa do všetkých tých vecí, ktoré dostalo, a v tých šatočkách z ľahkej bavlny, v malých bielych nohaviciach, v červenom zamatovom kabátiku, v čiapočke z oranžového hodvábu a topánočkách z jemnej vlny urobilo veľký dojem.
Škoda, že toho roku neboli nablízku putovní maliari. Čudné, lebo zvyčajne tam boli každý rok aj dvaja-traja. Tým sa zároveň vysvetľuje, prečo je toľko obrazov Márie, Jozefa a Dieťaťa a prečo sa všetky od seba líšia: každý rok sa pri jasličkách niečo zmenilo. No i tak je škoda, že nikto nenamaľoval Dieťa, keď bolo také dobre oblečené, lebo zvyčajne ho vidíme len v obvyklých plienkach, pod prikrývkou, alebo natesno zavinuté v pásoch plátna.